Pre pacientov po transplantácii je podpora adherencie životne dôležitá

Adherencia terapie imunosupresívami u pacientov po transplantácii je veľmi významná, nedodržanie dávkovania alebo vynechanie liečby má závažné dôsledky.

Aj keď je u imunosuprimovaných pacientov po transplantácii extrémne dôležitá prvá dispenzácia (vydanie lieku), je dobré mať na pamäti, že riziko jej nedodržania stúpa spolu s časom po transplantácii. Dôležitá je preto celková podpora adherencie. Uviedla to Mgr. Barbora Košťálová z Farmaceutickej fakulty Univerzity Karlovej v Hradci Králové vo svojej prednáške Adherencia II: Manažment adherencie k liečbe u imunosuprimovaného pacienta po transplantácii. Webinár je súčasťou cyklu Českej lekárnickej komory k téme adherencie.

Prednáška sa zamerala na pacientov, ktorí dlhodobo užívajú imunosupresíva po orgánovej transplantácii, ale do veľkej miery to platí aj pre iných pacientov, ktorí dlhodobo užívajú imunosupresíva.

Transplantácia zvyšuje kvalitu života, predlžuje život, avšak jej nevýhodou je dlhodobá imunosupresia a pravidelné kontroly. Koordinačné stredisko transplantácií pri ministerstve zdravotníctva pomáha koordinovať sedem transplantačných centier, ktoré v republike existujú. Okrem najväčšieho centra v pražskom IKEM sú to pracoviská vo FN Motol, v Brne, Hradci Králové, Ostrave, Olomouci a Plzni. Transplantačná aktivita sa v Česku zvyšuje, v roku 2019 sa uskutočnilo 872 zákrokov transplantácie orgánov, z toho 510 transplantácií obličiek. V roku 2020 kvôli pandémii nového koronavírusu počet transplantácií mierne klesol na 765 zákrokov.

Pri nekomplikovanom priebehu transplantácie obličky trvá celková doba hospitalizácie 12 až 14 dní. "Najčastejšie komplikácie hneď po zákroku sú krvácanie, infekcia a rejekcia. Rejekcia je odmietnutie štepu telom príjemcu, čiže inak povedané - hojenie," uviedla Mgr. Košťálová. Súčasťou starostlivosti počas hospitalizácie je nastavenie imunosupresívnej terapie, ktorá je ďalej upravovaná najmä počas prvých troch mesiacov po transplantácii. Pracuje sa aj s nastavením ďalších dlhodobo užívaných liekov.

Vzhľadom na množstvo zmien v živote pacienta hrá v období po transplantácii významnú úlohu edukácia. Po prepustení z nemocnice sú pacienti sledovaní v poradni alebo ambulancii. Spočiatku chodia pacienti na kontroly raz až dvakrát týždenne, ak je priebeh bez komplikácii, postupne sa frekvencia kontrol znižuje na raz za tri mesiace. Súčasťou kontroly je pravidelná kontrola hladiny imunosupresív.

Pacient po transplantácii užíva priemerne podľa celosvetových údajov 10 až 15 liečiv denne, v národnej štúdii sa zistilo priemerne 11,3 liečiv. Mgr. Košťálová na webinári prezentovala konkrétny príklad medikácie pacienta. "Okrem imunosupresív je väčšinou súčasťou farmakoterapie gastroprotekcia, ďalej nízka dávka kyseliny acetylsalicylovej, antihypertenzíva, liečba hyperlipidémie a diabetu. Kvôli dlhodobej kortikoterapii je na mieste prevencia osteoporózy, nie u všetkých pacientov po transplantácii obličiek je vhodná suplementácia vápnikom. U týchto pacientov sa zvyčajne môžeme stretnúť s liečbou hypotyreózy alebo dochádza k minerálnym dysbalanciám, "opísala Mgr. Košťálová.

Imunosupresíva užívajú pacienti počas celej doby funkcie štepu, teda ideálne doživotne. Udržiavací imunosupresívny režim zahŕňa kombináciu viacerých liekov naraz v čo najnižšej dávke. V súčasnosti je celosvetová prvá voľba kombinácia takrolimu, mykofenolátu a prednizonu.

Problémy s adherenciou sa u pacientov po transplantáciách zvyčajne nevyskytujú v prvej fáze, teda počas iniciácie. Pacienti bývajú disciplinovaní a nasadenie liečby prebieha pri hospitalizácii. Problémy sa ale môžu vyskytovať vo fáze implementácie. Podľa medzinárodných údajov má po transplantácii vo fáze implementácie problém s adherenciou k liečbe imunosupresívami 17,4% pacientov a s komedikáciou má v tejto fáze problém 36,9% pacientov po transplantácii. Prerušenie liečby imunosupresívami sa týka marginálneho podielu pacientov po transplantácii.

Tieto medzinárodné údaje potvrdila podľa Mgr. Košťálovej tiež štúdia vykonaná v jednom českom centre na základe dotazníkov, ktoré vypĺňali pacienti. Počas liečby malo problém s adherenciou k liečbe imunosupresívami 18 až 38 percent pacientov, u nich bol hlavný problém s načasovaním užívania liekov (34%) a s vynechaním dávky (13%).

"U transplantovaných pacientov pozorujeme v porovnaní s inými chronicky chorými vyššiu mieru vnímania potreby liečby, ale aj väčšiu mieru obáv," podotkla Mgr. Košťálová. Práve vnímanie potreby a obáv je pre adherenciu pacienta určujúce. "V súvislosti s dĺžkou po transplantácii sa postupne zvyšujú obavy z liečby a znižuje sa vnímanie jej potreby," uviedla Mgr. Košťálová. V štúdii, ktorú spomína, pozorovali v odstupe troch rokov v tomto ohľade významný posun.

V prípade imunosupresív po transplantácii je potrebné pravidelné užívanie. Uvádza sa, že užitie menej ako 95 percent dávok môže viesť až k strate funkcie transplantovaného orgánu. Zvyšujú sa náklady na liečbu a aj riziko hospitalizácie.

Pre podporu adherencie pacientov po transplantácii je nutné venovať dostatok času prvej dispenzácii liekov po hospitalizácii. Najmä v prvých troch mesiacoch po transplantácii je dobré mať na pamäti, že sa pacientovi často menia dávky imunosupresív a pacienti sa často musia vyrovnávať s komplikovanou dávkovacou schémou. Signálom non-adherencie je zlé zaobchádzanie s liečivom, problémom tiež môže byť napríklad veľkosť kapsule.

Pri každom výdaji imunosupresív je vhodné pacientovi pripomenúť nutnosť pravidelného užívania a tiež správne užívanie vo vzťahu k jedlu. Vhodná je tiež cielená kontrola všetkých nasadených liečiv vrátane samoliečby. Okrem toho sa môže lekárnik proaktívne pýtať na výskyt typických nežiaducich účinkov. U pacientov po transplantácii je nevhodná samoliečba infekcie a každé prechladnutie má byť konzultované s lekárom. V lekárni je tiež vhodné poskytnúť poradenstvo ohľadom fotoprotekcie, na ktorú by títo pacienti mali určite dbať.

Celý webinár môžete zhliadnuť TU.